Vyhrážanie sa deťom cudzím ujom, keď od nich niečo potrebujeme je zastrašovanie, ktorým si znižujeme svoju rodičovskú silu. Zároveň ním vkladáme do detí zbytočný strach, ktorému musia čeliť. V prvom rade, tento ujo nikdy nepríde (ak niekoho nepoprosíme) a aj keby, tak čo spraví? Odnesie dieťa? Vynadá mu? Inak ho zastraší? Celý tento koncept je skratka, ktorá je dlhodobo nefunkčná. A do kedy je vlastné funkčná? Kým to deti neprekuknú. A čo potom?  Či už od detí niečo vyžadujeme, aby by spravili alebo niečo nechceme, aby robili. Pozrime sa na efektívnejšie spôsoby spolupráce.      Dostať dieťa tam, kam potrebujeme nie je jednoduché. Tak ako nie je ľahké ak chceme, aby spravil niekto dospelí to, čo nechce.  Dajme dieťaťu včas vedieť, že od neho budeme niečo potrebovať. "Za 30 minút budeme odchádzať z domu k doktorke. Dovtedy musíme byť pripravený. Za 5 minút ti prídem povedať a začneš sa obliekať." Dajme dieťaťu šancu byť úspešným. Rozkúskujme aktivity na kroky, ktoré dieťa dokáže zvládnuť.  Namiesto "Choď sa obliecť."Dajme dieťaťu jednoduchšie inštrukcie." Vyber si oblečenie, ktoré chceš"; prípadne "Pomôžem ti vybrať oblečenie, ktoré chceš"; prípadne "Chcela by si dnes legíny a tričko alebo šaty?"  Následne dohliadnime na to, aby si dieťa veci oblieklo a pripravilo všetko čo potrebuje. Vracajme ho k aktivite, keďže deti majú prirodzenú tendenciu z aktivít odísť a robiť niečo zábavnejšie. Zapojme do aktivity hru. Zoberme plyšáka alebo inú obľúbenú hračku a hovorme cez ne "Ukáž mi ako sa vieš obliecť."   Hrajme sa spoločne na zvieratká (psíček a imaginárne granulky) alebo iné obľúbené postavičky, napríklad superhrdinov, napríklad "Čo by teraz urobil požiarnik Sam?"   Nebojme sa byť aj rodičia Ak nastavíme hranicu "Ty sa budeš hojdať 5 minút a následne na hojdačku pustíme sestru."Dohliadnime na to, že dieťa z hojdačky naozaj zíde a sestru pustí. Všetko sú to dôležité prvky, ktoré nám pomôžu podporiť spoluprácu v náročnejších momentoch. Stále budeme v ich očiach tí láskaví rodičia, ktorí majú situáciu pod kontrolou a nepotrebujú sa dieťaťu vyhrážať bitkou, cudzím ujom ani ničím iným. Strach je síce mocný nástroj, ale naučí deti len báť sa a žiadnu dodatočnú zručnosť nezískajú. Všetky tieto možnosti sú funkčné. je vška pravda, že všetko záleží aj od vzťahu rodič dieťa. Ak na ňom potrebujete popracovať, radi sa s Vami porozpravame osobnejšie prostredníctvom konzultácií.

Vzťahy detí v škôlke vedia byť neobratné. Ľahko príde k soteniu, capnutiu, ublíženiu. Niekedy je viac zámerné ako náhodné a deti sa môžu cítiť nepríjemne. Ako ich naučiť brániť sa?   V prvom rade si povedzme, že veľa "konfliktov" sa u detí v škôlke udeje náhodou/nehodou. Nemusí tam byť zámer ublížiť alebo šikanovať. Niekedy sú to drgnutia z nepozornosti, inokedy nedostatok zručností na vyriešenie situácie "správne."   Základné pravidlo je, zaujímajme sa. Zistime, či deti spomínajú rovnaké dieťa pravidelne, či sa situácie opakujú alebo sú len jednorázové.   Ak sa situácia neopakuje, ale je len náhodná a jednorázová, nebanalizujme. Len s deťmi empatizujme, neposudzujme.   "To muselo byť veľmi nepríjmené, keď ťa Maťko capol." "Mrzí ma, že ti Janka vytrhla hračku." "Mrzí ma, že si sa cítila tak nepríjemne."   Ak sa situácia opakuje, je dobré dieťa naučiť, že môže reagovať.   Dieťa sa môže v prvom rade ohradiť "Nemôžeš ma biť." Môže vyhľadať učiteľku a bezpečie Je úplne v poriadku, ak pri opakovanom ataku dieťa druhé odsunie preč, prípadne sa inak obráni     Ako trénovať tieto situácie?   Ako väčšinou u detí, najlepšie hrou a našim príkladom.   Zoberte si obľúbené hračky a skúšajte si situácie, ktoré sa dejú/môžu diať. Rovnako si s partnerom môžete dohodnúť scénky a zahrať si ich rovnako ako hračkami, len naživo.   Napríklad, hrajte sa spoločne nejakú hru. Partnerovi sa niečo nebude páčiť a zaženie sa akože na vás a vy modelujete čo sa dá spraviť. Jasné a rázne "Hej." a pokračujete s kľudom "takto sa nemôžeš správať."   Rovnako je vhodné dieťaťu napríklad pri hre na ihrisku s inými deťmi ukázať, čo robiť môžu. Jeden príklad za všetky. Boli sme s malou na ihrisku a hrali sme sa s kamienkami. Zrazu prišlo iné dieťa a všetky nám ich rozhádzalo. V tom momente mu Patrik vraví:"Hrať sa s nami môžeš. Kamienky nám rozhadzovať nemôžeš."   Dieťa sa na nás chvíľu pozerlao ako si staváme kamienky a opäť sa priblížilo so zámerom ich rozhádzať. Vtedy Patrik spravil z rúk okolo kamienkov ohradu a povedal:"Nedovolím ti kamienky rozhádzať."   Dieťa odišlo s tatom smutné preč. Pár týždňov na to sme boli na oslave u kamarátov, malá sa s niečím hrala, keď jej túto hračku chcel zobrať kamarát. Viete čo spravila? Celým telom ohradila hračku a povedala "Nechaj mi to."   Deti nás sledujú a potrebujú, aby sme ich naučili a ukázali im, ako náročné situácie riešiť  Dieťa postupne nadobudne istotu, že vie čo spraviť môže a že naozaj môže reagovať na neprávosť.   Ak je pre Vás riešenie konfliktov náročné a nekomfortné. Dajte nám vedieť. Úplne najefektívnejšie sa vieme na túto tému pozrieť cez konzultácie.

Pri výchove neexistujú žiadne špeciálne tajomstvá a triky, ktoré deti zrazu premenia na poslušné bytosti, ktoré instantne spravia, čo chceme.   My ľudia sme často veľmi netrpezliví a hoc sa nadchneme novými vecami, výchovou, chudnutím, novými vedomosťami, máme často veľmi malú trpezlivosť a chceme vidieť výsledky hneď.   Rovnako ako pri cvičení, budovaní biznisu aj pri výchove musíme byť presvedčení o tom, že toto je správna cesta. Tak ako vás dva kliky nezbavia kíl navyše, ani jedno správne zvládnutie emócií dieťaťa z neho nespraví človeka s dospelým mozgom. Je to len začiatok cesty, ktorej výsledky budú vidieť až po dlhšej dobe.   Aj táto netrpezlivosť je zdrojom skratiek v podobe "klasickej" výchovy. Keď dieťa kričí, nakričím naňho späť veď mne je to nepríjemné, namiesto toho aby sme dieťa objali a spýtali sa čo sa stalo.     Keď dieťa nespraví, čo chcem, tak mu šľahnem po zadku, lebo veď minule to vedel, tak určite dobre chápe, len ma ignoruje, namiesto toho, aby som mu znova trpezlivo vysvetlila, čo od neho chcem.   Keď ma nepočúva tak mu niečo zakážem alebo sa mu vyhrážam, namiesto toho, aby som dala na výber.   Keď niekomu ublíži, tak naňho nakričím, namiesto toho, aby sme sa snažili pochopiť čo sa stalo.   Detský mozog sa od narodenia vyvíja. Nie je taký ako ten náš. Je nedozretý. dozrieva len postupne. Aj preto sa netreba nevyhnutne snažiť pochopiť všetky reakcie a konania detí. Treba ich prijať aké sú.   Keďže proces dozrievania je postupný, aj deti si postupne zvykajú na to, čo ich učíme. To, že im raz zastavíme ruku keď nás chcú udrieť neznamená, že nás za päť minút nebudú chcieť udrieť znovu. Musíme im to opakovať dokolečka dni, týždne a mesiace. Neexistuje žiadna skratka ako veci urýchliť.   Ak teda nadobudneme pocit, že niečo nefunguje, skúsme sa zamyslieť, či len naše dieťa alebo my nie sme len na začiatku procesu a nemáme prehnané očakávania. Bude sa nám tak žiť a vychovávať ľahšie. Ak budete mať otvorené otázky. Dajte nám vedieť, radi si ich s vami prejdeme na konzultáciach.

Nástup do škôlky nemusí byť jednoduchý. Môže to byť naozaj stresujúce obdobie pre dieťa aj rodiča. Predsa len, prvý krát sa tak naozaj dostáva do neznámeho prostredia, kde sa musí vysporiadať s novými situáciami bez nás. Pre nás je to náročné, lebo často odovzdávame dieťa ľuďom, ktorých plne (niekedy takmer vôbec) nepoznáme. Spoločne sa musíme naučiť na čas ráno pripravovať a to vie pridať k stresovosti celej situácií. Ako sa na tieto dni pripraviť? Spísali sme pár rád,  postrehov a komunikačných tipov, ktoré snáď pomôžu.     Ako zvládnuť škôlkarské rána na čas?   Ak sa pripravujete so svojim dieťaťom na škôlkarské rána, či už je to prvý krát alebo dieťa už do škôlky chodilo, odchody do škôlky môžu byť ťažké. Ponúkame zopár tipov, ako si tieto momenty uľahčiť.   Vidíte, že dieťa otáľa ráno, zdržuje, prehovorte mu do duše :) Nie tak ako si myslíte (resp. ako to občas môže byť zvykom "Och ty si úplne ako spomalený film, mám toho dosť."), ale tak ako vnímate tú situáciu, bez toho, aby dieťa dostalo nálepku, že je pomalé alebo nejaké iné.   "Zdá sa mi, že nevieš čo máš teraz robiť. Je toho na teba teraz veľa. Je to v poriadku, batoh a prezuvky ti vezmem ja."   A po chvíli dodajte. "Potrvá to, kým si na tieto rána zvykneme. Ja ti v tom pomôžem."   Škôlkarské rána bývajú náročne. Väčšinou v krátkom čase, potrebujeme robiť zodpovednosti jednu za druhou a konzistentne.   Takéto situácie vedia dieťa veľmi vystresovať, a preto sa nám ľahko môže zdať, že vidíme dieťa, ako sa len tak poneviera. To naše dieťa nám nikdy nechce úmyselne škodiť, ono len nevie čo má robiť, a ešte sa nevie spoľahnúť alebo čerpať z minulých zážitkov (napríklad nevie, čo to znamená zmeškať).   Preto, keď mi k dieťaťu prehovoríme s tým, že vidíme jeho trápenie, sme k nemu súcitní a prevezmeme kontrolu, stres v dieťati klesne, pretože sa začne cítiť v bezpečí. Ideálne si škôlkarské rana cvičiť ešte v auguste a pripraviť sa na rannú rutinu oveľa skôr, ako nás bude tlačiť skutočný čas.     Čo ak sa dieťa odmieta odísť do triedy?   Odovzdávame dieťa v škôlke a ono ma nechce pustiť. V prvom rade sa na dieťa nehnevajte, že to robí. Buďte k nemu súcitní. Všetci.   Vety typu: "Už si veľká, veľký; To sa nerobí; Prestaň, nerob hanbu" a podobne, dieťatu nepomôžu získať istotu. Iba sa práve dozvedelo, že je s ním a jeho pocitmi zrejme niečo zle, keďže sa takto cíti.   Keď dieťa takto reaguje, je isté, že sa necíti bezpečne, keď má od nás odísť. Hoci sa nám to v tomto prípade nepáči (alebo nám to nevyhovuje), ale je to známka toho, že máme dobrý a bezpečný vzťah s našim dieťaťom. Avšak my potrebujeme, aby verilo aj prostrediu a učiteľkám v tej škôlke.   V šatni, keď sa dieťa už začína na Vás vešať a vzlykať, investujte tých pár minút do času, kedy sa pokúsite nastoliť pokoj a dáte priestor emóciám, ako do toho, že dieťa budete presviedčať, že nie je pekne od neho, že plače. Prípadne s ním budete chcieť racionalizovať dôvody, pre ktoré má do škôlky ísť.   Môžete mu povedať: "Vidím, že sa potrebuješ objímať a chce sa ti plakať. Áno, je to v poriadku, že je ti smutno. Môžeš tu  chvíľku pri mne ostať.   Niekedy nám trvá dlhší čas, kedy sa cítime pripravení vstúpiť do triedy. Verím, že o chvíľku ti to už pôjde ľahšie."     Prehovorte k dieťaťu, že ho vidíte, vnímate aj s jeho emóciami a je pre Vás doležíte. Povedzte mu, že je v poriadku sa tak cítiť. Vyjadrite mu dôveru, že veríte, že to zvládne.   Prvé dni môžu byť naozaj náročné. Ak sa situácia nezlepšuje a dieťa máva zo škôlky stále väčší stres ako by prišlo ukľudnenie. Je možné, že na škôlku a odpútanie sa od nás nie je pripravené. Skúste na to ísť postupne a naučiť ho tráviť čas s niekým iným (babka, opatrovateľka...) predtým ako nastúpi do škôlky.   Rovnako ako príprava na škôlku je dôležitý čas aj po škôlke. Dieťa si po príchode domov potrebuje vyriešiť všetky emócie, ktoré v sebe za deň nahromadilo a bolo im vystavené osamote.   Trávte tento čas spolu, hrajte sa, nechajte dieťa rozhodnúť o aktivitách, choďte na ihrisko, mojkajte sa. Potrebuje to rovnako ako vy ?   Ak by to stále nebolo dostatočné a mali ste viac otázok, ak potrebujete poradiť s nástupom do škôlky, prípadne sa boríte s ťažkými škôlkarskymi dňami? Najefektívnejšie je využiť konzultáciu, kde sa na prípadné otázky vieme pozrieť a nájsť spoločne odpovede.

Počas nedávneho rozhovoru s jednou z vás sme prišli na to, že veľa, veľa dnešných rodičov má dobre navnímané akým smerom výchovy sa uberať. Rešpektujú hranice dieťaťa a aj jeho "Nie", keď sa dá. Pracujú na sebe, a vedia, že jedine cez seba dokážu správanie dieťaťa zmeniť.   Prišli sme však na jednu vec. Ešte stále sa zameriavame na negatívnu časť správania sa dieťaťa a na tú pozitívnu, hoci sme si jej vedomí, zabúdame.   Nevyslovíme to nahlas. Neoceníme dieťa za to, aký malo zámer; že napr. chcelo pomôcť, alebo upratať, alebo niečo proste chcelo po svojom.   Aj keď nesúhlasíme s jeho prevedením, neznamená to, že dieťa je nevychované, pokazené a treba ho nechať si to vyžrať, nech sa naučí. Skúsme vidieť to, že dieťa malo dobrý zámer avšak má stále málo skúseností, aby to spravilo celé správne alebo podľa našich očakávaní. V našej spoločnosti sme celkovo navyknutí ísť šomraním, výčitkami, pasívnou agresiou alebo verejným očierňovaním a napádaním, namiesto uznania zámeru a snahy. Nie je ľahké tento hlboko zakorenený vzorec preraziť. Ale dá sa to. Nemusí to byť dokonalé, stačí aby to bolo lepšie.   Takže, keď vaše zlatíčko nabudúce niečo spraví, čo možno bude mierne neohrabané, skúste sa pozrieť na neho cez to najláskavejšie vysvetlenie. A povedzte mu to nahlas! ♥️ Bude Vám vďačné, že vidíte v ňom to dobré. A potom môžte spolu pracovať na tom, čo sa dá robiť ešte inak alebo lepšie v tej činnosti čo chcel :)

Aj počas Vianoc by pohoda nás a našich detí mala byť naša najvyšia priorita Vianoce sa všade skloňujú aj ako sviatky pokoja a radosti. Zároveň je to čas, kedy sa stretávame s bližšou aj vzdialenejšou rodinou, ktorú často nestretávame. Práve to množstvo neznámych ľudí, podnetov, jedla a tradícií môže byť pre deti náročné na spracovanie.        Ak sa dieťa necíti komfortne, najčastejšie vyhľadá pocit bezpečia u nás.        Nie je vtedy ani hanblivé a ani rozmaznané. Potrebuje sa vyrovnať s novou situáciou a to trvá.        Tip: Skúste znížiť množstvo alebo rozložiť návštevy tak, aby ste dieťa vystavovali čo najmenšiemu počtu ľudí a dajte mu čas aklimatizovať sa. Čím menej sa oň budú ľudia zaujímať, tým skôr sa dieťa bude cítiť komfortne.                Väčšie množstvo ľudí znamená viac názorov. Viac názorov znamená viac nevyžiadaných rád.        Vy ste rodičia, vy ste sa rozhodli vychovávať dieťa istým spôsobom a viete, čo Vám funguje. Nemusíte sa obhajovať, obzvlášť ak niekto nechce počuť čo a prečo máte daným spôsobom. Načo riešiť tieto rady.        Tip: "Ďakujem, my to máme inak a sme s tým spokojní. Keď budem mať otázky, dám vedieť."                Očakávania od detí sú obrovské, my definujeme ich hranice        Ak dieťa nemá chuť dať pusu, mojkať sa alebo inak plniť očakávané prejavy neznamená to, že je nevychované ani si nerobí čo chce. Nie je to robot, len mu to je nepríjemné.        Tip: My definujeme hranice dieťaťa, skúsme mu povedať. "Teta odchádza, vidím, že jej nechceš dať pusu, skúsiš aspoň zamávať alebo povedať ahoj?"                Aj deti si môžu dať nejakú tú sladkosť, ak sme s tým ok.        Ak nám nerobí problém, aby si dieťa dalo jeden koláčik, tak mu ho doprajme. Ale jeden je jeden, nepotrebuje prijímať zbytočne veľa cukru. Takto nastavené hranice z vás nerobia zlú alebo nejakú inú mamu. Viete, že zdravie dieťaťa je pre vás prvoradé.        Tip: Neriešte to s nikým iným len s dieťaťom. "Jasné koláčik si dať môžeš, ale iba jeden. Ak chceš viac, môžem ti dať menší kúsok z dvoch. Čo si vyberieš?"                Vianoce znamenajú aj veľké množstvo podnetov pre dieťa        Ľudia, svetlá, darčeky, televízia, koláčiky, tradície... To všetko môže spôsobiť, že deti budú prepodnetované a to vplýva na ich prežívanie a správanie. Nie sú preto zlé a ani také alebo onaké. Len sa s tým všetkým ťažšie vyrovnávajú. Tip: Skúsme obmedziť množstvo návštev, ich čas, množstvo podnetov tak, aby sa dieťa malo šancu spamätať z jedného dňa a vydýchnuť si. Dokonca to pomôže aj nám v tomto zhone.        To je len pár tipov ako zvládnuť Vianoce tak, aby to naozaj boli sviatky pohody a radosti a dokázali si ich naozaj v pohode užiť 🙂 Prajeme Vám pekné sviatky.

Rodičia, ktorí plánujú svoje bábätko nosiť, považujú nosenie väčšinou za praktický spôsob starostlivosti o dieťa. Najmä pokiaľ sa jedná o ich prvé dieťa, ešte väčšinou netušia, aké úžasné výhody nosenie ponúka okrem transportu bábätka, voľných rúk a výletov bez komplikácií s kočíkom. Nosenie však môže byť ideálnym nástrojom a pomocníkom aj k budovaniu zdravého vzťahu medzi dieťaťom a rodičmi. Ale pozrime sa na to pekne od začiatku, prečo nám nosenie pomáha budovať si vzťah s dieťaťom už od narodenia. Materinsky inštinkt, bonding, dojčenie, nosenie. Prvé týždne, mesiace až roky po narodení sa človek musí naučiť sám existovať, čo je pre malého zraniteľného novorodenca veľmi náročné. Na rozdiel od toho, čo zažíval v maternici, musí sám dýchať, vysporiadať sa s okolitými vplyvmi ako gravitácia, hluk, priestor a to, čo bude v tomto období pociťovať, bude preňho rozhodujúce. Na to, aby boli potreby dieťaťa naplnené a aby bol zabezpečený jeho zdravý vývin, u matky sa hormonálne a inštinktívne spustí materinský inštinkt. Keď príde na svet dieťa, jeho jedinou, základnou a prirodzenou potrebou je kontakt. Kontakt so svojou matkou, otcom, kontakt s niekým, s kým sa bude cítiť bezpečne. Našťastie sa už čoraz viac lekárov, pôrodných asistentiek a predovšetkým rodičov zaujíma o to, ako budú prvé momenty života bábätka vyzerať. Často sú tieto prvé minúty života kľúčové pre ďalší priebeh šestonedelia, dojčenie a celkovú pohodu bábätka. Na vytvorenie prvého kontaktu medzi novorodencom a matkou (prípadne otcom) slúži bonding. V ideálnom prípade sa praktizuje hneď na pôrodnej sále alebo inom mieste, kde sa pôrod uskutoční. Bonding je dôležitý pre vytvorenie prvotnej emočnej väzby medzi novorodencom a matkou. Nie, bábätko skutočne po narodení nemusí plakať. Môže byť pokojné, pretože v blízkosti svojej matky nezažíva stres a strach. V prípade úspešného bondingu sa zvyšujú šance na bezproblémové dojčenie a celkové pohodlie novorodenca. Práve kontakt, v ideálnom prípade „koža na kožu“, štartuje vyplavovanie hormónov riadiacich laktáciu – prolaktín a oxytocín. Kontakt a dojčenie na požiadanie je najúčinnejší spôsob, ako podporiť tvorbu mlieka a ako sa vyhnúť komplikáciám s dojčením. Prístupy ako bonding, dojčenie na požiadanie, nosenie a okamžité reagovanie na potreby dieťaťa, pokiaľ je to samozrejme možné a v záujme rodičov ich praktizovať, zdôrazňujú emocionálny aj fyzický kontakt medzi rodičom a dieťaťom a vedú k vytvoreniu bezpečného a spoľahlivého prostredia pre dieťa. Keď dieťa cíti teplo milovaného rodiča, počuje jeho hlas a cíti jeho dotyk, vtedy sa cíti chránené a milované.   Každé dieťa sa chce nosiť. Dieťa sa po narodení musí vysporiadať s množstvom vplyvov a adaptovať sa na podmienky, ktoré sú preň úplne nové. Byť v kontakte a nosiť sa je preň absolútne prirodzené a inštinktívne. Ergonomické nosiče a šatky, resp. pomôcky na nosenie detí nám pomáhajú naplniť túto biologickú potrebu kontaktu. Nosiť dieťa celé dni len na rukách je skutočne náročné a bez nosiacich pomôcok určite nepraktizovateľné. Občas musí rodič dlhšie hľadať spôsob, ako pohodlne a zdravo nosiť svoje dieťa, avšak v dnešnej dobe už máme na trhu skutočne veľké množstvo možností a jednou z nich je aj ergonomický nosič. Sú však určite aj deti, ktoré nemajú potrebu kontaktu až takú extrémnu a cítia sa spokojne aj keď ležia dlhšie na podložke alebo v pohode spinkajú aj v postieľke. Dôležité je načúvať potrebám svojho dieťaťa a rešpektovať konkrétne to, čo potrebuje. Vnímať a reagovať na signály, ktoré nám deti dávajú, zahrnúť ich láskou a trpezlivosťou, to je kľúč k vytvoreniu vzájomnej väzby. Stále je však väčšina detí, ktoré si vyžadujú kontakt a nosenie je jedným zo spôsobov, ako im túto potrebu naplniť. Výhody nosenia a kontaktu si zhrnieme v nasledujúcich bodoch: Upevňuje vzťah: Pravidelný fyzický kontakt prispieva k upevneniu emocionálneho puta medzi rodičom a dieťaťom. To vedie k vytvoreniu bezpečného vzťahu, v ktorom dieťa dôveruje svojim rodičom a vie, že sa na nich môže vždy spoľahnúť. Rozvíja sebadôveru: Dieťa, ktoré cíti podporu a lásku od rodičov, má väčšiu pravdepodobnosť vybudovať si zdravé sebavedomie a sebahodnotenie. Vďaka kontaktu od rodičov má pocit istoty a to mu umožňuje bezpečne skúmať svet okolo seba. Regulácia emócií: Dieťa, ktoré sa cíti milované a chránené vďaka fyzickému kontaktu a noseniu, sa naučí ľahšie a rýchlejšie zvládať, resp. pochopiť, svoje emócie a bude menej stresované. Rozvoj jazykových schopností: Keď rodičia nosia svoje dieťa, zvyšuje sa pravdepodobnosť, že s ním budú viac komunikovať, čo bude mať pozitívny vplyv na jazykový vývoj a schopnosť porozumenia reči. Nosenie dieťaťa v nosiči nie je nutnosť a určite existujú rodičia, ktorí nepoužívajú nosiace pomôcky a napriek tomu praktizujú kontaktnú a vzťahovú výchovu. Avšak pre mnohých rodičov sú neoddeliteľnou súčasťou starostlivosti o dieťa a nedokážu si bez nosiča či šatky predstaviť jediný deň. Určite stojí za to si nosenie minimálne skúsiť. Kontakt v ranom detstve môže byť aj vďaka noseniu ideálnym štartom k zdravému vzťahu s dieťaťom v neskoršom batoliacom, školskom aj dospelom veku. To vedie ku vzniku empatického, emočne a psycho-sociálne vyrovnaného človeka. A takých naša planéta skutočne potrebuje 😊 Ak sa chcete o nosení dozvedieť viac, prípadne sa zaujímate o to, ako si vybrať správny ergonomický nosič, môžete si o nosení prečítať v blogu na stránke Blog | Moyo (moyobaby.com)

Snažiť sa naskočiť na vlnu rešpektujúcej výchovy nemusí byť jednoduché. Všade samé príklady čo robiť, čo nerobiť, čo hovoriť a čo nie. Človek sa v tom stráca, má pocit, že si ich nevie zapamätať a vytiahnuť v tú správnu chvíľu.   To nie je problém len u jednotlivcov, ale u všetkých z nás. Chápeme teóriu, vieme čo a ako by sme chceli spraviť a zrazu vhupneme to stresovej situácie a skĺzneme do starých vzorcov, zvýšime hlas alebo sa dožadujeme odpovede.   Dokonalý prístup neexistuje. Existuje len prístup, ktorý je vám prirodzený a na ktorom sa oplatí pracovať, prípadne ho nájsť. Je to jedna z oblastí, ktorým sa na konzultáciách venujeme. Pochopiť sám seba, svoje dieťa a to čomu čelíme.   Naučíme sa vhodne reagovať, precvičíme si formulácie na problémové situácie, ktoré neviete uchopiť a skúsime nájsť odpovede na správanie detí.   "Na moje dieťa hranice, ani vysvetľovanie nefunguje", "Prípadne tento prístup sa dá aplikovať len keď máte jedno dieťa."   Aj týchto tém sa často dotýkame na konzultáciách. Pracujeme s očakávaniami rodičov, hľadáme spôsoby vhodné pre vás a vašu situáciu tak, aby boli uplatniteľné v každodennom živote. Dávame vám tak do rúk nástroje, ktoré vyťahujete v kritických situáciách.   Nastavujeme očakávania rodičov primerané veku dieťaťa. Nie všetko, čo dieťa raz spraví, je od neho možné opakovane očakávať. Je aj na nás, aby sme pracovali s vlastnou trpezlivosťou a disciplínou (to je už téme na koučing, kde ideme do hĺbky vašich možností).   Ako fungujeme?   Vždy sa snažíme vyhovieť konkrétnej potrebe rodičov aj nerodičov, ktorí na sebe chcú pracovať. Niekto prichádza s potrebou prediskutovať viacero tém o výchove, tém, ktoré ich práve ťažia v každodennom živote s deťmi.   Niekto sa chce naučiť efektívne komunikovať, zadávať hranice deťom alebo aj tie svoje voči okoliu. Niekto potrebuje rýchlu odpoveď na situáciu, ktorá sa mu každý deň opakuje, má pocit, že už skúsil všetko a stále nič.   Univerzálny návod na problémy, s ktorými zápasíte vo výchove neexistuje. Každé dieťa je iné, každý rodič aj domácnosť sú iné. Každý čelíme okolnostiam, ktoré nám vstupujú do životov. To všetko je potrebné zvážiť a spolu nájsť odpovede, vhodné pre vás. Preto staviame na faktoch a nie dohadoch.   Čo sú vlastne konzultácie a ako prebiehajú?   Najprv si spolu dohodneme termín. Zadefinujeme si váš problém a cieľ, ktorý chcete dosiahnuť. Porozprávame sa o situáciach, ktoré zažívate a s ktorými si neviete rady. Prepájame teóriu, ktorú poznáte s praxou a reálnymi príkladmi tak, aby ste vedeli svoje poznatky prakticky využiť.   Na týchto príkladoch si zadefinujeme, čo je pre vás vhodné a možné, aby ste z hodiny odchádzali vyzbrojení sebavedomím a vedomosťami, ktoré môžete ihneď začať aplikovať a cítiť sa tak v rodičovstve komfortne.   Ak Vás to zaujalo, našli ste sa v týchto riadkoch, stačí zadať objednávku a my sa Vám ozveme s možným termínom.

"Tento druh výchovy nepripraví dieťa na svet, v ktorom žijeme. Takto vychované deti trpia, sú utláčané a nikdy nič nedosiahnu."   "Ako mám vlastne vychovávať deti, keď chcem aby boli láskavé, rešpektované a nerozdávali sa pre egoistov bez chrbtovej kosti."   Aj to je večná dilema, ktorú vnímame v správach a komentároch. Tak čo s tým?   Iste. Tento svet už nejaký ten piatok funguje na kapitalizme a predpoklade, že na to aby som niečo dosiahol, musím zničiť svojho konkurenta alebo súpera.   Je to bohužiaľ stále realita bežného fungovania a biznisu obzvlášť. Realita, z ktorej akoby nebolo úniku a v ktorej slušný človek ani nemá miesto. Je to tak naozaj? Naozaj treba byť len tvrdý, nepozerať doľava ani doprava a škrabať sa po chrbtoch iných? My veríme, že nie. Vidíme to sami na sebe a na svojich životoch.   Vidíme, že autentickí ľudia sú schopní žiť životy podľa seba, tak ako chcú a potrebujú. Neznamená to, že dostanú všetko čo chcú a potrebujú hneď. Ak však zamakajú na sebe a svojich cieľoch, majú veľkú šancu, že ten cieľ dosiahnu.   A práve autenticita je to, čo sa snažíme v deťoch podporovať. Aby chápali kto sú, aby vedeli aký spôsob fungovania je im prirodzený. Aby to všetko nemuseli objavovať počas života. Aby poznali svoje hodnoty, rešpektovali seba a iných a stavali na svojich zručnostiach.   Znamená to, že sa nebudú báť povedať "NIE."   Nebudú sa báť povedať "už mám toho dosť."   Nebudú sa báť hľadať nové cesty, lebo budú vedieť, že sú dostatočne dobrí.   Takto zmýšľajúci ľudia majú priestor spraviť so svojimi životmi a myšlienkami to, čo väčšina z nás len odkladá na neskôr dúfajúc, že sa to raz zmení. Ak však budeme sedieť na mieste a čakať, nič sa nezmení. Zmena príde, až keď za ňou naozaj vykročíme.   Tá zmena môže byť láskavá voči nám aj ľudom okolo nás. Len sa jej netreba báť. Ak by ste potrebovali pomoc ako dosiahnuť autentické správanie u seba alebo svojich detí, dajte ná vedieť alebo sa poďme rovno porozprávať na konzulácií.

Veľa sa hovorí o spomalení v dnešnej dobe. Je to aj tým, že žijeme v "instantnej" dobe. Potrebujem vedieť čo navariť a mám dve suroviny v chladničke, do minúty nám internety ponúknu možnosti.Potrebujem nakúpiť, spojiť sa s niekým, dohodnúť dovolenku, vieme to hneď zariadiť z gauču a ani obliecť sa nemusím.Podobne rýchle očakávania máme aj od seba či detí 🙂 Vysvetlíme pár krát, alebo si povieme, že už je dosť stará/starý a mal by to vedieť.Spadáme do automatov a vyšších očakávaní, ktoré vedú k napätým situáciám. Aký na toto máme liek?Spomaliť. Všetci vieme, že čas beží a nemáme na neho vplyv. Vieme však, že keď nespomalíme ani sa nenazdáme a od momentu kedy sme sa tešili, že už naše dieťa rozpráva, zrazu ide školy, príde domov s prvou priateľkou/priateľom či opicou 😋Aby sme neboli uväznení v tých automatoch, a nežili v tom, že budeme naše deti stále len opravovať, robiť im prednášky a usmerňovať ich, ale aby sme si ten život aj užili, spomaľme.Všímajme si čo pekné robia, čo ako dobre myslia, aké sú pozorné, zamerajme sa na ne a len ich sledujme. Žime v prítomnosti.Dokážeme to ? Ak by ste sa potrebovali poradiť aj v téme ako byť viac prítomný a neutekať pred samým sebou, radi sa na to pozrieme prostredníctvom osobnostné koučingu.