V prvom rade, my dospelí máme tendenciu veci kontrolovať skôr, ako pochopíme, čo sa deje.V prvom rade, my dospelí máme tendenciu veci kontrolovať skôr, ako pochopíme, čo sa deje. Skĺžame do zbytočných bojov aj v situáciach, ktoré si to naozaj nevyžadujú a radi si to následne ospravedlňujeme tým, že sme rodičia. 

Vidíme 2-ročné dieťa s pohárom vody, tak mu ho vezmeme so slovami: „Daj to sem, na to si ešte malý.“

Prípadne "Vypni ten televízor, lebo som povedala."
To je snaha kontrolovať zo svojej pozície. Táto kontrola môže mať rôzne ďalšie podoby a môže byť sprevádzaná rôznymi prejavmi od kriku, vyhrážania sa, zastrašovania až po fyzické prejavy.

My, rodičia, často radšej ideme skratkami a chceme situáciu len kontrolovať a tlačíme na splnenie toho, čo chceme a potrebujeme. To však v deťoch vyvoláva potrebu tlačiť proti nám, čo vyvoláva emócie.
Vtedy sa už dostávame do vyhrotených situácií, ktoré sa nedajú ukontrolovať. Aj tieto situácie sa však dajú následne napraviť. :)

Spojenie znamená dať dieťaťu pocit, že je vnímané, videné a chápané. Znamená to aj validovať emócie, pocity, ale aj zámery.

Spojenie by vyzeralo asi takto:
„Ty si mi chcel doniesť pohár. To je milé, ďakujem. Pomôžem ti.“
Dáme dieťaťu uznanie zámeru a nesnažíme sa situáciu kontrolovať, nebojíme sa nechať prípadne dieťa nechať dokončiť aktivitu (ak sme dosť odvážni).

Prípadne:
"Tá telka je super, že? Vidím, že ťa to baví, po tejto rozprávke to už vypneme." a keď skončí rozprávka, s láskou dieťaťu vysvetlíme, že je čas, hoc sa mu možno nechce.
"CHápem, že by si chcela ešte pozerať. Už takúto možnosť nemáme. Vypneš to ty alebo ja?"

Niektoré situácie však nie sú čiernobiele a potrebujeme dieťa zastaviť tu a teraz. To však neznamená, že sa k tomu nemôžeme neskôr vrátiť, doma, keď sme v kľude a máme čas.

Sú to situácie, kedy vyprskneme:

„Prestaň!
Nechcem takéto správanie už vidieť!
Robíš si zo mňa dobrý deň?!
Ak s tým neprestaneš, nebudeš pozerať rozprávku.“

Nesúdime vás, ak ste to niekedy povedali. Niekedy ste možno museli. Vždy sú dôležité aj okolnosti.

Tu je však niekoľko tipov, ako vylepšiť situáciu, alebo ako sa k týmto situáciám neskôr vrátiť.

Ak sme už museli, povedzme v autobuse dieťa „len ukontrolovať a zastaviť správanie“, a vyprskli sme cez zaťaté zuby: „Prestaň už!“, môžeme sa k tejto situácii doma vrátiť...

...a objasniť dieťaťu, čo sa stalo a prečo sme mu povedali tie zákazy.

Doma môžeme povedať niečo ako: „V autobuse ťa nahnevalo, keď som ti povedala, že nesmieš skákať, ale máš sedieť.“

Vrátime dieťa do situácie a začneme sa naladiť: „Veľmi ťa to nahnevalo, že som bola prísna. Okej, je v poriadku, že ťa to nahnevalo. Som tu s tebou, aj keď sa na mňa hneváš.“

A najprv si s dieťaťom prejdeme to, čo dieťa rozladilo, a potom to, čo rozladilo nás :)
Nás rozladilo, že dieťa skákalo v autobuse. Tak mu pripomenieme pravidlo, že v autobuse sa sedí. A prípadne, ako mu môžeme pomôcť, keď má problém sedieť.

Máte problém skrotiť svoje energické dieťa? Dajte nám vedieť, pozrieme sa na to spolu na konzultácií.