Predstavte si, že máte tri roky. Ste v novom prostredí, ešte nepoznáte pravidlá, hľadáte bezpečie. Plačete, lebo vám chýba mama. A namiesto uistenia počujete:
 „Ak budeš plakať, mama pre teba nepríde.“

Chceli by ste tam ísť znova?

Toto nie je fikcia. Je to realita, s ktorou sa denno-denne stretávajú deti a ich rodičia. Aj napriek veľkému množstvu vedomostí, ktoré sú dostupné, pracuje v škôlkach množstvo nekvalifikovanej pracovnej sily,ktorá supluje nedostatok učiteliek. Nie je to ich chyba, je to chyba systému ako takého. Investovanie do vzdelávania a tréningov personálu v škôlkach by mal byť primárny zámer. Dnes však riešime to, či do škôlok nebudú chodiť deti povinne. Bez systémového riešenia a zohľadňovania individuálnych potrieb detí tieto kroky môžu viesť k pomerne veľkej katastrofe.

Prečo je takéto vyjadrenie nebezpečné?

1. Vzťahová väzba (attachment)

Psychiater John Bowlby (Attachment and Loss, 1969) opísal, že dieťa sa učí dôverovať svetu vďaka stabilnej prítomnosti „bezpečnej základne“ – rodiča či opatrovateľa.
Psychologička Mary Ainsworth vo svojom známom výskume Strange Situation (1978) ukázala, že len deti, ktoré vedia, že rodič sa spoľahlivo vráti, sú schopné skúmať a učiť sa.
➡️ Veta „mama nepríde“ priamo spochybňuje tento základný pilier dôvery.

2. Neurobiológia stresu

Podľa výskumov (Siegel, 2012 – The Whole-Brain Child) malé deti ešte nevedia regulovať stres samostatne. Potrebujú dospelého, ktorý ich upokojí. Ak namiesto uistenia dostanú hrozbu, spustí sa u nich stresová reakcia – zvyšuje sa hladina kortizolu, čo môže negatívne ovplyvňovať vývin mozgu, najmä oblasti ako hipokampus (pamäť) a amygdala (emocionálne reakcie).

3. Vývinové hľadisko

Podľa vývinovej psychológie (Piaget, 1952 – The Origins of Intelligence in Children) trojročné dieťa ešte nedokáže myslieť v logických súvislostiach typu „ak – tak“. Rozumie len prítomnému prežívaniu. Preto hrozba, že „mama nepríde“, nie je preň motiváciou, ale existenčnou hrozbou.

4. Dlhodobý dopad

Výskumy (Cassidy & Shaver, 2016 – Handbook of Attachment) ukazujú, že opakované spochybňovanie istoty môže viesť k:

• zvýšenej úzkosti,
• problémom s dôverou,
• potláčaniu emócií,
• psychosomatickým ťažkostiam.

Ako to robiť inak?

• Uznávať pocity: „Vidím, že ti chýba mama. To je v poriadku.“
• Poskytnúť istotu: „Mama po teba určite príde po obede.“
• Podporiť zvládanie: ponúknuť aktivitu, prítomnosť, objatie.

Tento prístup je v súlade s princípmi respektujúcej výchovy (Raising Children Network, 2020) a podporuje rozvoj emocionálnej gramotnosti dieťaťa.

Čo môže spraviť rodič?

• Rozhovor s učiteľkou: Slušne a vecne vysvetliť, prečo je táto veta škodlivá.
• Podpora dieťaťa doma: Opakovať mu, že „ja po teba vždy prídem“, aby si obnovilo pocit istoty.
• Zapojenie vedenia: Ak sa situácia opakuje, riešiť to s riaditeľkou.

Systémový problém

Netreba viniť iba jednotlivé učiteľky – problém je systémový:

• v škôlkach chýba dostatok kvalifikovaných pedagógov,
• triedy sú veľké, podpora minimálna,
• mnohé učiteľky nemali výcvik v práci s detskými emóciami.

Ak sa zavedie povinná škôlka od 3 rokov bez riešenia týchto nedostatkov, podobné situácie budú pribúdať.

Veta „Ak budeš plakať, mama nepríde“ môže dospelému znieť ako drobná poznámka. No pre malé dieťa je to zásadná rana do pocitu bezpečia.

Bezpečie nie je bonus. Je to základ, na ktorom stojí učenie, vzťahy aj psychický vývin.

Deti potrebujú učiteľky, ktoré rozumejú ich svetu. A rodičia zas istotu, že keď odovzdajú svoje dieťa do škôlky, bude tam rešpektované a podporované.

Na tieto a podobné témy sa vieme pozrieť aj na konzultáciach, prejsť si, čo viete spraviť vy ako rodičia, ako podporiť deti v prežívaní, prípadne podporiť Vás v konštruktívnej komunikácií so škôlkou.