Počas nedávneho rozhovoru s jednou z vás sme prišli na to, že veľa, veľa dnešných rodičov má dobre navnímané akým smerom výchovy sa uberať. Rešpektujú hranice dieťaťa a aj jeho "Nie", keď sa dá. Pracujú na sebe, a vedia, že jedine cez seba dokážu správanie dieťaťa zmeniť.

Prišli sme však na jednu vec. Ešte stále sa zameriavame na negatívnu časť správania sa dieťaťa a na tú pozitívnu, hoci sme si jej vedomí, zabúdame.

Nevyslovíme to nahlas. Neoceníme dieťa za to, aký malo zámer; že napr. chcelo pomôcť, alebo upratať, alebo niečo proste chcelo po svojom.

Aj keď nesúhlasíme s jeho prevedením, neznamená to, že dieťa je nevychované, pokazené a treba ho nechať si to vyžrať, nech sa naučí. Skúsme vidieť to, že dieťa malo dobrý zámer avšak má stále málo skúseností, aby to spravilo celé správne alebo podľa našich očakávaní.

V našej spoločnosti sme celkovo navyknutí ísť šomraním, výčitkami, pasívnou agresiou alebo verejným očierňovaním a napádaním, namiesto uznania zámeru a snahy. Nie je ľahké tento hlboko zakorenený vzorec preraziť. Ale dá sa to. Nemusí to byť dokonalé, stačí aby to bolo lepšie.

Takže, keď vaše zlatíčko nabudúce niečo spraví, čo možno bude mierne neohrabané, skúste sa pozrieť na neho cez to najláskavejšie vysvetlenie. A povedzte mu to nahlas! ♥️ Bude Vám vďačné, že vidíte v ňom to dobré. A potom môžte spolu pracovať na tom, čo sa dá robiť ešte inak alebo lepšie v tej činnosti čo chcel :)